Diary

Something, at least.

Hello world,

fakt nie som spokojná so svojím výkonom v internetových vodách. Ale nešiel mi net. Zistila som, že som pravdepodobne cholerik. A tiež, že na bratovom notebooku sa píše akosi ľahšie, písmenká sa píšu rýchlejšie ako moje myšlienky. To sa stáva často. A nemusíte byť ani pán Kapitán.

Vývoj tohto leta je tak trochu zaujímavý. Mám pocit, že som sama, i keď nie som. Najradšej by som sa zbalila a vypadla niekam do prírody napr. na týždeň. V rámci psychohygieny som sa už dávnejšie rozhodla, že skúsim ísť týždeň bez notebooku a smartfonu, ale kedy to bude, ani srnky netušia. Je strašné, keď si človek uvedomí, ako je obkľúčený technikou a ešte horšie je, keď zistíte, že ste na nej v podstate závislý. Asi aj ja som. Ale aby ste si nemysleli, že neviem čo, napr. Facebook mi slúži ako noviny, väčšina stránok ktoré mám lajknuté sú svetové alebo slovenské spravodajské denníky, stanice atď. Takže keď už trávim čas pri mobile, aspoň si čítam o Trumpovi alebo odvodových bonusoch.

Zistila som tiež ďalšiu zaujímavú vec. Nemôžem to generalizovať, ale ja osobne vždy keď sa na niekoho hnevám sa v skutočnosti hnevám vlastne na seba. Mám tendenciu dávať si za vinu všetko, aj to, že žijem. Čo je vážne veľmi zvláštne vzhľadom na fakt, že za to skutočne nemôžem.

Chcem napísať knihu, ale chýba mi talent, nápad a čas. Chcela by som písať niečo o normálnych dievčatách. Znie to hlúpo, ale podľa mňa je málo kníh, ktoré hovoria o tom, že tínedžerky tiež masturbujú alebo že nemusia všetky nosiť tonu make-upu či ísť na párty niekam do klubu, aby sa mohli kvalitne ožrať. A vôbec, že môžu existovať také čo nepijú, alebo sú v dvadsiatich stále panny. Možno je to nezaujímavé, ale je to all right. (Asi som feministka, ak je to nad čím práve premýšľate).

Neurologička mi povedala, že mám nedostatok horčíka a sklony melanchólií. Kamarátka mi na to povedala, že to nie sú sklony, ale že som stelesnením melanchólie. Nevšimla som si. Viem, že ako decko som sa stále len smiala, snívala, behala, skákala, bavila sa. Teraz sa topím v sračkách vlastnej mysle a neviem ako z nich vyliezť. Ale napriek tomu by ma ani vo sne nenapadlo povedať, že som melancholická. Som proste len žena, pubertiačka. At least I hope.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s